Patrizia a Francesca Cocchini sú sestry, ktorých život sa už od detstva točí okolo Katechéz Dobrého pastiera. Ako deti obe chodili do átria v Ríme, ktoré viedla Sofia Cavalletti a Gianna Gobbi. V priestoroch toho átria, okrem nich vyrástla aj ich mama, ktorá neskôr toto átrium prebrala po Sofii a Gianne. Patrizia a Francesca sa neskôr stali katechétkami a pokračovali po stopách svojej mamy. Aktuálne sú obe v pokročilom veku, napriek tomu sú však stále veľmi aktívne v diele Katechéz Dobrého pastiera. Patrizia je súčasťou Consiglia, kde zastupuje taliansku asociáciu. Francesca je členkou Medzinárodnej Rady KDP. V najbližších dňom vám budeme prinášať zamyslenia, ktoré tieto sestry napísali pôvodne pre talianskych katechétov. Neskôr ich adresovali celému svetu Katechéz Dobrého pastiera. Odrážajú v nich nielen pôstny rozmer tohto času, ale taktiež ich prežívanie aktuálnej pandémie.
Francesca dodáva svoje zamyslenia:
“Na časovej osi dejín Božieho kráľovstva (II. a III. úroveň), ktorá nám visí v átriách, si môžeme ukázať, kde práve stojíme: nachádzame sa na „prázdnom liste“. Nevieme, čo sa udeje zajtra. Blížime sa však k Veľkej noci. Blížime sa k dňu, keď dal Ježiš na známosť, aký ZMYSEL mala jeho obeta, aký význam mala jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Keď vzal chlieb a víno a urobil z nich, takpovediac, vopred svoj pamätník. V tej chvíli sa zrodila Liturgia Eucharistie, ako ju poznáme. V tomto čase, keď veľká čas Božieho ľudu nemá dovolené pristupovať k Eucharistii, nachádzam útechu v odpovedi na otázku, prečo vlastne Eucharistiu slávime. Pomáha mi, keď nad ňou meditujem, a keď na ňu nezabúdam. Čo nám teda chýba, ak sa nemôžeme zúčastňovať slávnosti? Myslím, že nám chýba práve „obsah“, ktorý sa skrýva v chlebe a víne. Obsah, ktorý sa každý deň mení, tie „plody zeme a práce našich rúk“, ktoré predstavujú každého jedného z nás i minulosť, ktorú Bohu predkladáme, všetky udalosti každého jedného dňa… V tých daroch je totiž symbolicky prítomný každý jeden z nás. My všetci sa ponúkame Bohu. To je ten obsah, o ktorom Ježiš hovorí: „Toto je moje telo…“ a potom pokračuje: „Toto robte…“ Slovo „toto“, ktoré sa opakuje pri svätej omši, môžeme prepojiť s tým, čo čítame v Liste Efezanom 4, 10 – 16. Hovorí o „napĺňaní všetkého… budovaní Kristovho tela… živote podľa pravdy a v láske… podľa činnosti primeranej každej časti… z ktorého celé telo rastie.“ Eucharistia je teda skutočne „v službách dejín“ – vďaka nej sa vyvíja a posúva dopredu. V roku 1990, pred tridsiatimi rokmi, sme sa celý jeden mesiac spolu so Sofiou a deťmi z III. úrovne (9-12 rokov) v átriu veľmi snažili nájsť odpoveď na otázku: „Aký význam má Eucharistia v dejinách?“ Nuž, položme dnes rovnakú otázku sebe a podľa možností aj našim deťom. Pokúsme sa urobiť akúsi „syntézu“, aj keď len pomyselnú. Predstavme si, ako na koberček kladieme tri pásy dejín a pred ne paténu a kalich… Čo k nim ešte položíme? Čo sa nám vynorí v mysli vo chvíli meditácie?”
Zdroj: https://www.cgsusa.org/wp-content/uploads/Francesca-and-Patrizia-2nd-Paschal-Letter_2020.pdf
Za preklad ďakujeme Eve Bubnašovej.
