S Katechézami Dobrého pastiera (KDP) som sa prvý krát stretla v roku 2017. Prijala som pozvanie zúčastniť sa seminára o KDP, ktorý viedla Katka Kostyálová. V pamäti mi utkvel ten nezabudnuteľný pohľad, keď sa otvorili dvere knižnice v jezuitskom kláštore (kaštieli) v Ivanke pri Dunaji, za ktorými sa skrýval svet posvätna, „malý kostol“, detský svet inšpirovaný Bibliou a liturgiou, jednoducho átrium. Z toho miesta sa mi odchádzalo veľmi ťažko. Vedela som, že dochádzať sem s deťmi bude nereálne.
Ako deti rástli, mala som túžbu približovať im tajomstvá našej viery spôsobom, akým sa viedli stretnutia v átriu. V domácom prostredí moja snaha vyznievala naprázdno. V tom čase mi manžel navrhol: „Čo tak založiť vlastné átrium v našom meste?“ Ten nápad sa mi zapáčil, pretože v spoločenstve sa napreduje ľahšie ako samému.
Oslovila som nášho pána dekana, vyhľadala priestor v komunitnom centre, kde nás s radosťou prijali. S pomocou kamarátky sme dali dokopy pár rodín z miestnej cirkevnej škôlky.
Prvé stretnutia inšpirované Katechézami Dobrého pastiera sme začali v adventnom čase roku 2019. Nebolo to jednoduché, pretože nemám ani pedagogické, ani teologické vzdelanie. Čo mi však nechýbalo bola radosť z práce s deťmi a dôvera v Božiu pomoc. Ak tu On, náš Pán, chce mať svoj stánok, v ktorom chce prijímať maličkých, nič nie je neprekonateľnou prekážkou. A tak do roka máme v našom meste zariadené átrium.
Dôležitejšie ako vybaviť átrium pomôckami je však naladiť deti i seba na čas prežitý v átriu. Nových maličkých som vždy vítala so slovami: „ Deti, čo vám toto miesto pripomína, všetko je tu také iné, nie ako doma, pozlátené vzácne predmety, krásne obrazy, oltár.“ „ Áno, je to tu ako v kostole“, znela odpoveď. No aj keď som deti vyzývala k tichosti „ako v kostole“, ticho sa pri našich spoločných stretnutiach rodilo veľmi ťažko.
Postupom času som pridala lekcie ticha. V lete nás pri tom sprevádzal spev vtákov a zvony kostolnej veže. Aj to nám pripomenulo, že chvíľa a miesto, kde sa nachádzame, sú sväté.
Mám rada „hry na ticho“. Pomáhajú vnútornému vyprázdneniu. Až keď sa zbavíme nánosov povinností, strachov, sebastrednosti, pripravíme seba i deti na načúvanie Božiemu hlasu. Deti túto našu pomoc potrebujú. Sama som to zakúsila. Hry na ticho si žiadali opakovane, rovnako ako pomalé chodenie v procesii s Bibliou.
Po roku života s átriom zisťujem, že aspoň toľko času, čo venujem príprave materiálov, potrebujem byť spojená s Ježišom a Máriou tak intenzívne ako dieťa, ktoré s týmto materiálom zanietene pracuje.
Deti milujú prácu rúk ( kreslenie, lepenie, strihanie). Nedávno mi jedno dievčatko povedalo: „Už nechcem počúvať (katechézu), poďme niečo robiť !“ Viac ako snaživý sprievodca detí je potrebný načúvajúci, taký, ktorý sa skloní a ustúpi, aby pomohol vytvoriť miesto pre stretnutie Boha v samotnom dieťati.
V knihe Sofie Cavalletti[1] sa píše, že práca sprievodcu detí v átriu sa nedá kontrolovať. Nemáme si ani nárokovať „skúšku správnosti“ našich katechéz. Veľmi často môže byť príliš rýchla odpoveď dieťaťa znakom toho, že komunikované (posolstvo) zostalo na povrchu. Počas mojej krátkej práce som len raz mala možnosť nazrieť, čo sa asi odohrávalo v srdci jedného dievčatka po prezentácii katechézy o Dobrom pastierovi. Zatiaľ čo ostatné deti vyfarbovali obrázok pastiera s ovečkou v náručí, ona kreslila oblohu. Spýtala som sa jej, čo tým myslí. My sme si ukazovali pastvinu a Dobrého pastiera, ktorý ukazuje cestu ovečkám do ovčinca. Ona odpovedala: „ To je nebo, tam nás Ježiš vedie“. Práve v takýchto intímnych okamihoch žasnem nad Božou majestátnosťou, ktorá sa dotýka najmilšieho stvorenia na zemi – dieťaťa.
Keď som mala 10 rokov, darovala mi sestra saleziánka knihu „Pozvaní na hostinu“. Bola to knižka na prípravu k prvému sv. prijímaniu. Po takmer 30 rokoch zakúšam skutočnú bohatosť Pánovej hostiny medzi našimi deťmi z átria. Cítim sa ako pocestný, ktorý sa pristavil a od slávnostne prestretého stola nechce odísť. Lebo len keď dávame, dostávame. Keď sa znížime, rastieme.
Želám a vyprosujem celej komunite Katechéz Dobrého pastiera, aby tak, ako sa rozrastajú átria v každom kúte Slovenska, rástlo aj Božie kráľovstvo v nás.
Autorka: Danka, vedúca átria na západnom Slovensku
[1] Sofia Cavalletti, Náboženský potenciál dieťaťa (Lúč, Bratislava: 2019), s. 94
