Ako nadchnúť deti pre modlitbu? (4) Ticho

V našom seriáli o modlitbe s deťmi podľa princípov programu Katechéz Dobrého pastiera chceme venovať pár slov aj tichu v modlitbe dieťaťa. Mnohí z nás vnímajú deti ako prirodzene “hlučné” stvorenia. Preto sa môže zdať veľmi prekvapivé, že ideme v súvislosti s modlitbou detí hovoriť o tichu.

Na začiatku je potrebné uviesť, že celý čas rozprávame o tichu, ktoré nie je vynúteným ukončením hluku. Je to ticho vznikajúce veľmi pomaly, ovládaním aj toho najmenšieho pohybu. Je to vnútorné ticho, ktoré pomáha deťom, ale aj nám dospelým, sústrediť sa a preniknúť k podstate. Nemôžeme ho žiadať od detí len tak bez prípravy a vedenia, a ani nie v čase, keď cítime, že naň nie sú disponované.
Takéto ticho sa nedá vynútiť a nedosiahneme ho ani krikom.

Prečo toto ticho spomíname pri modlitbe?

Čítala som raz niekde radu jedného kňaza pre tých, ktorí sa učia modliť. Jeho odpoveď je inšpiratívna aj pre náš modlitebný život s deťmi. Navrhoval, aby sa človek učil tešiť sa z ticha. “Keď sa začnete tešiť z ticha, a keď ste sami, zistíte, že vlastne nie ste sami a môžete začať rozhovor. Ak nebudete mať radi ticho, bude to veľmi ťažké.” V átriu ponúkame deťom možnosti byť v tichu – v modlitebnom kútiku aj počas prezentácií katechéz a individuálnej práce.
Ticho pomáha dieťaťu prežívať vnútorný pokoj, v ktorom znie Boží hlas. Ticho udržiava v pokoji aj každú časť tela dieťaťa. Ticho sa stáva prostriedkom kontemplácie. V modlitebnom kútiku alebo počas aktivity ako sú hry na ticho ostávame v tichu krátky čas, a ten postupne predlžujeme. Momenty ticha pomáhajú dieťaťu budovať si pozornosť a rozvíjajú jeho schopnosť počúvať.
Aj pri našej domácej modlitbe s deťmi môžeme ticho pestovať a podporovať. Práve pri modlitbe ide o plné ticho, v ktorom deti i my dospelí počúvame Boží hlas.

Hry na ticho

Hovoriac o tichu v átriu je dobré pozrieť sa do knihy Gianny Gobbi: Počúvanie Boha spolu s deťmi (pripravuje sa slovenský preklad), ktorá popisuje, ako sa ticho v átriu praktizuje a kultivuje. Nie je to niečo, čo dospelý ukladá dieťaťu ako úlohu. Je to ticho, do ktorého je dieťa pozývané. Prostredníctvom cvičenia ticha sa dieťa učí ovládať svoje telo, svoj dych, sústrediť sa na každý svoj pohyb a zvuk, ktorý vydáva.
Maria Montessori trénovala s deťmi ticho jednoduchým cvičením, ktoré si môžete vyskúšať aj vy. Pozvite deti k sebe a pohodlne sa s nimi usaďte niekde v miestnosti. Vysvetlite im, že teraz sa pokúsite kráčať v úplnom tichu a kontrolovať aj svoje telo. Začnite vy, dospelí. Pomaly sa postavíte a tichými krokmi sa presuniete na druhú stranu miestnosti. Deťom vysvetlíte: „koho meno poviem, ten sa pomalým a tichým krokom presunie za mnou“. Deti majú túto hru veľmi rady, sústredia sa a realizujú ju so všetkou vážnosťou. Aby ste pri tejto aktivite mohli zažiť skutočnú radosť a sústredenosť, je dôležité uvedomiť si, že ju nepoužívame ako nástroj na zastavenie hluku alebo jašenia sa detí.

Modlitba v tichu

Na vyššie popísaný nácvik ticha môžete nadviazať počas modlitby v modlitebnom kútiku.
Pozvite deti, aby sa stíšili a kontrolovali svoje telo tak, ako keď ste s nimi nacvičovali tichú chôdzu. Hovorte stíšeným hlasom. Ticho vytvára priestor na vnútornú modlitbu. V sústredenom tichu deti prežívajú spoločenstvo s Bohom, ktoré si nevyžaduje žiadne slová.
Tento postoj môže byť inšpiráciou aj pre našu vlastnú modlitbu.

Pár tipov, ako pestovať ticho doma: 

  • Skúste vypnúť. Náš svet je plný hluku. Skúste vypnúť televízor, počítač a odpojiť sa od všetkých zariadení.
  • Všimnite si intenzitu svojho hlasu, keď hovoríte a vyhraďte si čas na tichý rozhovor s vašimi deťmi. Aj keď bude dieťa odpovedať nahlas, vy stále hovorte tichším hlasom. Dieťa si postupne uvedomí hlasitosť, ktorú používate. Takto dávame deťom príklad, ako rozprávať stíšeným hlasom.
  • Po tom, čo ste si skúsili s deťmi hru na ticho, porozprávajte sa s nimi: Čo ste počuli v izbe? Čo ste počuli v prírode? Čo ste počuli vo vlastnom tele?

V časoch, keď sme všetci doma, skúste si všimnúť, čo je najväčším zdrojom hluku a čo s ním môžete urobiť. U nás doma máme viacerí zlozvyk kričať bežné veci z jednej miestnosti na niekoho, kto sa nachádza v druhej miestnosti. Keď som v kuchyni, tak pravidelne kričím cez celý dom na manžela, ktorý je v pracovni, deti na mňa kričia cez celý dom z detskej izby a naopak. Nikto nikoho dobre nepočuje, ale všade je veľký hluk. Tak sme si dali spolu predsavzatie, že keď budeme chcieť niekomu niečo povedať, prejdeme tých pár krokov, prídeme k nemu a skúsime hovoriť primerane tichým hlasom. Verte, je to skvelé cvičenie a okrem zníženia hluku v našej domácnosti, to posilňuje aj úctu medzi nami navzájom.

Skúsenosti s tichom, o ktorých sme hovorili, pomáhajú dieťaťu prísť do styku so sebou samým, predovšetkým uvedomením si vlastného tela a jednoduchým zameraním pozornosti na vlastné dýchanie. Cvičenie ticha tiež pomáha dieťaťu zažiť, že je spojené s ostatnými členmi rodiny aj prostredníctvom spoločného úsilia dosiahnuť niečo – v tomto prípade ticho. Okrem toho, scitlivuje dieťa na okolité prostredie a podporuje stav vnútorného pokoja, a tým väčšiu kapacitu na počúvanie Boha. Prajeme vám, nech sa vám vo vašej rodine podarí objaviť dar ticha.

Zdroje:

Gianna Gobbi: Počúvanie Boha spolu s deťmi
https://www.cgsusa.org/wp-content/uploads/The-Gift-of-Silence-Covid-19.pdf