Malé deti majú v náboženskej oblasti zvláštnu citlivosť a túžbu po hlbokých a podstatných skutočnostiach. Sú schopné prijať primerane ich veku hlboké pravdy našej viery a postupne ako rastú oboznamovať sa s nimi v širších súvislostiach. Zároveň nás naše malé deti vnímajú ako veľkú autoritu, ako veľmi dôležité až posvätné bytosti hodné nasledovania.
V predchádzajúcom blogu o náboženskej formácii detí do šesť rokov sme hovorili najmä o tom, čo je podstatou, ktorú chceme deťom odovzdávať a na čo je dieťa v tomto období citlivé. V ďalšej časti sa aspoň krátko chceme venovať príprave nás samých a modlitbe s deťmi.
Rodičia v náboženskom živote dieťaťa
Hovorí sa, že rodičia sú pre dieťa prvým obrazom Boha. Naše malé deti nás vnímajú ako veľkú autoritu, ako veľmi dôležité až posvätné bytosti hodné nasledovania. Táto skutočnosť nás intenzívne pozýva zamýšľať sa nad príkladom, ktorým pre nich sme. Ak vieme, že dieťa potrebuje v ranom detstve napĺňať potrebu po ochrannej bezpodmienečnej láske a vzťahu, čo to pre nás osobne znamená? Ako sa náš prístup k dieťaťu potrebuje zmeniť, aby sa približoval k tomuto druhu lásky? Láska, o ktorej hovoríme, nie je láskou bez pravidiel a hraníc a nevedie dieťa k svojvôli. Najlepším príkladom toho, o akú lásku ide, je Božia láska ku každému človeku. Jednou z osvedčených ciest je poznávať hlbšie lásku Boha k nám a dovoliť Jej premieňať aj našu lásku k deťom.
Najväčšie skutočnosti pre najmenšie deti
Malé deti majú v náboženskej oblasti zvláštnu citlivosť a túžbu po hlbokých a podstatných skutočnostiach. Sú schopné prijať primerane ich veku hlboké pravdy našej viery a postupne ako rastú oboznamovať sa s nimi v širších súvislostiach.
Niekedy sa nám stáva, že sami zostaneme neisto stáť pred otázkou, čo je podstatou našej viery a čo teda máme deťom ohlásiť ako radostnú zvesť?
Často sa potom zameriavame na skutočnosti, o ktorých si myslíme, že sú možno pre dieťa vhodné, no v mnohých prípadoch je to skôr naopak. Vôbec nenapĺňajú jeho potreby, rozptyľujú ho, alebo im ešte nerozumie – buď sú príliš abstraktné, intelektuálne, moralistické alebo priveľmi nepodstatné. Patria sem rôzne zdrobneniny, ktoré používame, snahy vysvetľovať morálny poriadok, napríklad pri podobenstvách o milosrdenstve, alebo používať Boha ako autoritu, pre ktorú treba vykonať isté náboženské úkony či dokonca bežné veci (Ježiško bude smutný, ak sa nepomodlíš za babičku; Ježiško má radosť, ako pekne pomáhaš mame). Patrí sem aj rozprávanie o zvieratách v maštali a daroch pastierov namiesto žasnutia nad práve narodeným Dieťaťom, ktorého príchod ohlasujú anjeli a klaňajú sa mu mudrci. Rovnako ako aj prílišné zameranie sa na utrpenie Ježiša počas Veľkej noci namiesto ohlasovania smrti ako nevyhnutného kroku k udalosti zmŕtvychvstania a radosti z toho, že Ježiš nám takto otvoril nebo.
ČO S TÝM MÔŽEME UROBIŤ?
Počítajme svoje slová. Menej slov no viac zameraných na podstatu pomôže deťom sústrediť sa na to najdôležitejšie. Neskôr môžeme na podstatu nadviazať v rozhovoroch a pomôcť tak deťom hlbšie premýšľať o téme.
Začnime s deťmi čítať Evanjeliá. Vyberme niekoľko príbehov z Nového zákona, ktoré hovoria o Ježišovom živote, o Jeho láske k nám a o Božom kráľovstve a čítajme ich deťom bez toho, aby sme ich vysvetľovali a podsúvali naše myšlienky k nim. S malými deťmi sa vyhnime príbehom o zázrakoch, ktoré Ježiš vykonal, kým žil ako človek na zemi, sústreďme sa najskôr na to, kým Ježiš je pre každého z nás.
Nechajme rezonovať Božie slovo v nás aj v deťoch. Nebojme sa zostať s deťmi v tichu a využime ho na vnútorné rozjímanie počutého.
Vzdajme sa túžby po kontrole toho, či a ako dieťa pochopilo čítané Slovo, ale dajme mu priestor nakresliť, čo počulo, alebo počúvať text viackrát za sebou, ak nás o to poprosí. Pamätajme, že našou úlohou je zasadiť semienko Božieho slova do dieťaťa, umožniť mu stretnúť sa s Bohom, a jemne ho v prehlbovaní tohto vzťahu sprevádzať modlitbou, čítaním Svätého Písma a osobným príkladom.
Pozorujme naše deti. Nemajme od nich v náboženskej oblasti očakávania – čo by už mali poznať, alebo akoby sa mali modliť.
Vracajme sa k tomu, čo vidíme, že ich oslovilo, spolu s nimi môžeme nad danou skutočnosťou viac premýšľať a hovoriť o nej aj popri bežných činnostiach dňa.
Modlitba detí a s deťmi
Už najmenšie deti môžeme v rodine pozývať k spoločnej modlitbe. Malým deťom je úplne prirodzená modlitba chvály a vďaky. Ich modlitbou je často aj ticho a sústredenie. Môžeme im pomôcť tým, že pripravíme prostredie, rešpektujeme ich pomalší časový rytmus a ich spôsob modlitby. Neučíme ich dlhšie formulované modlitby, ale rozvíjame ich modlitebný jazyk primeranými výrazmi. Sú to najmä krátke zvolania, ktoré vyjadrujú oslavu Boha a vďačnosť, ako napríklad: Aleluja, Sláva tebe Pane, Ty si mocný Boh alebo verše zo žalmov alebo evanjelií, napríklad: “Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.” (Ž 145,8), “Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.”(Lk 1,28), “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.” (Lk 2,14). Modlitba s deťmi však nemusí byť vyhradená výlučne len na čas v modlitebnom kútiku. Skúsme aj zdanlivo obyčajné momenty dňa premieňať na spontánnu chválu Boha. Ide to pomerne ľahko napríklad pri prechádzkach s deťmi v prírode, kedy môžeme ich pozornosť upriamiť na krásu Božieho stvorenia a jednoduchými slovami vyjadriť vďačnosť zaň. Vyslovme spolu s deťmi napríklad:
“Chválime ťa Bože, že si pre nás stvoril taký nádherný svet”.
Podobne môžeme na chválu a vďaku premieňať aj radostné chvíle v kruhu rodiny či stretnutia s priateľmi alebo telefonáty so starými rodičmi. Stačí ak s deťmi poďakujeme za týchto ľudí, za radosť, ktorú nám ich spoločnosť prináša. Takto prirodzene vovádzame dieťa do neustálej modlitby vďaky a chvály, ktorá napĺňa naše vnútro a pretkáva náš každodenný život.
Autor: Lenka Bene, Mária Dzurillová, Mária Sroková
Zdroje:
Sofia Cavelletti: Náboženský potenciál dieťaťa vo veku 3-6 rokov
Gianna Gobbi: Počuvánie Boha spolu s deťmi
The Good Shepherd and the Child: A Joyful Journey
