“Pomôž mi, aby som to dokázal sám.”

Samostatnosť v živote dieťaťa

Mnohým z vás pri pojme montessori napadne azda najznámejší výrok: “Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“ Prirodzene chceme viesť naše deti k samostatnosti. V bežných situáciách je však občas náročné dôsledne uplatňovať práve takýto prístup. Veríme, že pár myšlienok na túto tému vás osloví a pomôže vám pri výchove k samostatnosti vašich detí.

Myslím, že všetci rodičia poznajú volanie svojho dieťaťa, pri ktorom pribehnú, aby videli s čím potrebuje pomôcť, predišli nehode, alebo odvrátili hroziace nebezpečenstvo. Áno je to to známe volanie: „Mama! Pomôž mi!“

Maria Montessori pozorovaním a vnútornou citlivosťou na osobnosť dieťaťa začula tichú, často nevyslovenú prosbu malého dieťaťa: “Pomôž mi, aby som to dokázal sám.” Ona pochopila, že samostatnosť je potrebou dieťaťa; inak povedané: dieťa potrebuje objavovať svoje vlastné schopnosti. Pre nás, rodičov, je väčšinou jednoduchšie a rýchlejšie, ak spravíme veci za deti. Avšak ak vstúpime do procesu práce detí a urobíme veci za ne, neumožníme im byť samostatnejšími.

Ako vedieme deti v átriách počas Katechéz Dobrého pastiera?

Naše sprevádzanie detí v átriu odráža v plnej miere tichú detskú prosbu: „Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“ Najmladšie deti, ktoré sa zúčastňujú Katechéz Dobrého pastiera v átriu, majú tri roky. Práve ony nám opakovanie ukazujú, že sú schopné bez našej pomoci prelievať vodu z jednej nádoby do druhej, zametať podlahu, umývať stoly či strihať nožnicami. 

Dieťa má v átriu možnosť slobodne si vybrať, s ktorým odprezentovaným materiálom bude pracovať. Znamená to, že najskôr dieťaťu ukážeme, ako sa s materiálom pracuje – napríklad, ako sa prelieva voda z nádoby do nádoby, a potom s materiálom môže pracovať samostatne.

Vďaka pozorovaniu detí vieme, že ak dáme im priestor, aby niečo dokázali sami, buduje sa v nich zdravé sebavedomie a sebahodnota.

Ako viesť deti doma?

Dostatok času pre prácu dieťaťa

My dospelí chceme často veci od detí tak rýchlo, ako to dokážeme urobiť my. Deti však majú svoj rytmus, a ten je oveľa pomalší ako náš. Predstavme si, že sa snažíme odísť z domu a dieťa má problémy s oblečením bundy alebo obutím topánok. Ako rodičia máme tendenciu hneď pomôcť a dokončiť obliekanie alebo obúvanie za dieťa.  Pamätajme však, že kým my chceme, aby veci boli čím skôr hotové, dieťa potrebuje čas, aby mohlo svoju prácu vykonať, potrebuje čas, aby sa mohlo sústrediť, potrebuje čas bez stresu. To znamená, že my sami buďme predvídaví a napríklad spomínaný odchod z domu naplánujme s časovou rezervou, aby sme mohli svojmu dieťaťu poskytnúť dostatočný čas bez stresu na jeho prácu – obliekanie a obúvanie.

Nechajte deti potrápiť sa pri získavaní nových zručností

V knihe Počúvanie Boha spolu s deťmi Gianna Gobbi píše: ”Je pre nás jednoduchšie, ak si urobíme veci sami, ako keď máme obetovať omnoho viac času na to, aby sme dieťa naučili ako to má spraviť samo. Avšak výsledok je, že dieťa nerastie a stáva sa viac závislým na nás.” Keď vidíme, že sa dieťa niečím intenzívne zaoberá, nejde mu to, no snaží sa, skúsme hneď neprísť a neurobiť prácu zaňho. Sadnime si a ticho ho pozorujme. Pomôžme mu až vtedy, ak vidíme, že ho snaženie privádza do frustrácie a hnevu.

Naučme sa nesúdiť a akceptovať aj nie celkom dokonalý výsledok

Naše deti s najväčšou pravdepodobnosťou neumyjú podlahu tak rýchlo a dobre ako my dospelí, ale ak im nedáme príležitosť to skúsiť, nikdy sa to ani nenaučia. To, ako pristupujeme k dieťaťu a jeho práci odráža, aký máme rešpekt k dieťaťu ako samostatnej bytosti a akú máme vieru v jeho schopnosti.


Pozývame vás zamyslieť sa, čo urobíte, ak započujete tichú prosbu vášho dieťaťa: “Pomôže mi, aby som to dokázal sám.”


“Pomáhanie malým deťom v ich snahe rásť je forma skutočnej služby.”
– Sofia Cavalletti, Dobrý pastier a dieťa: Radostná cesta


Zdroj: https://www.cgsusa.org/wp-content/uploads/All-About-the-Atriun_By-Myself_In-The-Home.pdf