Montessori pedagogika

Metóda Marie Montessori

Článok bol publikovaný v časopise Catechetical Review (č. 3, rok 2018), ktorý vydáva Františkánska univerzita v Steubenville. Zrod časopisu iniciovala Pápežská rada pre novú evanjelizáciu pod vedením arcibiskupa Rina Fisichelly. Autorom článku je Dr. Gerard O’Shea, profesor náboženského vzdelávania na Univerzite Notre Dame v Syndey.

Maria Montessori – katolíčka podporovaná pápežmi

Meno Maria Montessori sa už vyše storočia spája s veľmi úspešnou vzdelávacou metódou. Málokto však o Montessoriovej vie, že bola katolíčka, ktorá dostávala nadšenú podporu od najvyšších autorít v Cirkvi. Už v roku 1910 sa pápež Pius X. oboznámil s jej prácou a chválil ju za jej schopnosť obrody dieťaťa. Jeho následník Benedikt XV. udelil Montessoriovej dvojhodinovú súkromnú audienciu, na ktorej sa rozprávali o jej metódach, a potom jej poslal list, v ktorom ju žiadal, aby založila organizáciu na širšiu propagáciu svojej metódy. Nasledovali ďalšie súkromné audiencie a povzbudenia od pápeža Pia XII. a Jána XXIII. Pápež Pavol VI. vo svojom prejave v roku 1970 poznamenal: „Metóda náboženskej výchovy Marie Montessoriovej je rozšírením jej svetskej pedagogiky, prirodzene sa na nej zakladá a je jej korunou.“ 1 Naozaj, Montessori bola presvedčená, že princípy vyjadrené v liturgii Katolíckej cirkvi sú v dokonalom súlade s jej objavmi na širšom poli vzdelávania. Pápež Ján Pavol II. zopakoval hodnotenie Pavla VI. a dodal: „Meno Montessori jasne reprezentuje všetky ženy, ktoré významne prispeli ku kultúrnemu pokroku.“ 2

Montessori nebola vždy vrúcna katolíčka. V mladosti bola skeptičkou. Jej syn Mario napísal, že jeho matka prežila dramatické obrátenie spôsobené tým, čo videla u detí, s ktorými pracovala. „Opustila svoju kariéru, opustila svoje vynikajúce postavenie medzi socialistami a feministkami, opustila univerzitu, opustila dokonca i svoju rodinu a išla za ním [za Kristom].” 3

Senzitívne obdobia – Montessoriovej základný postreh

Základný Montessoriovej postreh — ktorý od jej čias potvrdil značný výskum — je, že ľudia sa vyvíjajú v predvídateľných etapách. S každou z týchto etáp sa spájajú jej vlastné zásadné úlohy a dieťa je „naprogramované”, aby ich objavilo a splnilo. Tieto základné hnutia nazývala „potreby“. Montessoriovej vzdelávacia metóda spočívala v identifikácii charakteristických úloh každého senzitívneho obdobia a v ich prepojení so vzdelávacími materiálmi určenými na uspokojenie týchto potrieb. Dalo by sa teda povedať, že objavila efektívny spôsob práce v súlade s ľudskou prirodzenosťou, a nie proti nej, a tak si dokázala získať dôveru a spoluprácu svojich študentov. Chceli uspieť v tom, čo im ponúkala, lebo to napĺňalo ich vlastné aktuálne potreby konkrétneho typu učenia sa. Na tomto mieste nie je možné podať úplný výklad senzitívnych období a úloh, ktoré s nimi súvisia, a preto ich popíšem len v stručnom náčrte.

Montessori metóda špecifikuje štyri základné vývinové úrovne, z ktorých každá trvá asi šesť rokov. Treba zdôrazniť, že tieto vekové skupiny sú len orientačné. Deti sa vyvíjajú rýchlejšie alebo pomalšie podľa svojej vlastnej vnútornej dynamiky. Napriek tomu sa však zdá, že nasledujú vždy v rovnakej postupnosti. Prvé tri roky každej úrovne sú intenzívne a obmedzujú sa väčšinou na charakteristické úlohy, kým počas druhých troch rokov sa začínajú objavovať prvky nasledujúcej úrovne.

Pre prvú vývinovú úroveň (od narodenia do 6 rokov) je charakteristická absorbujúca myseľ. Takéto dieťa by sa dalo nazvať „zberačom údajov“, ktorý využíva všetky dostupné zmysly na skúmanie bezprostredného okolia. Najlepšie sa to dá vidieť na nemluvňatách, ktoré chcú ohmatať, ochutnať, ovoňať, vidieť a počuť všetko vo svojom dosahu. Dieťa má v tomto veku hlbokú schopnosť žasnúť, mať pôžitok aj z najjednoduchších predmetov. V rámci ďalšieho vývinu chcú každý z týchto predmetov klasifikovať tak, že mu dajú meno (veľmi dobre to ukázala disneyovka Bambi). Je to čas, keď je veľmi ľahké osvojiť si jazyk; za veľmi krátky čas sú deti schopné zvládnuť základné štruktúry viacerých jazykov. Ako dieťa rastie, táto schopnosť ustupuje. Je to tiež čas, keď sú najväčšími potrebami dieťaťa láska, starostlivosť a ochrana, najlepšie zo strany rodiny. Ruka v ruke s týmto ide potreba predvídateľného, bezpečného a usporiadaného prostredia.

Keď príde druhá úroveň, (7 – 11 rokov), z absorbujúcej mysle sa postupne stáva „analytická myseľ“. Dieťa sa snaží pochopiť širšie súvislosti, pokúša sa vyznať vo všetkých doposiaľ zozbieraných údajoch a prepájať ich. Netreba hovoriť, že bohatstvo a počet objavených „prepojení“ sú určené skúsenosťou dieťaťa na predchádzajúcej úrovni. Túto snahu podporuje vývin inej životne dôležitej schopnosti — predstavivosti. Vďaka nej je ľahké navrhovať možné súvislosti a prepojenia medzi myriadami získaných údajov. V tejto etape môže byť predstavivosť trochu divoká a rozmarná, no schopnosť pozrieť sa na vec z nového uhla je nevyhnutným základom prirodzeného ľudského vývinu. Umožňuje dieťaťu začať myslieť a konať s určitou mierou nezávislosti. Prekvapujúcou vlastnosťou tejto vývinovej úrovne je strata potreby fyzického poriadku — dieťa už nemá taký problém byť v „chaose“. Montessori vysvetlila, že začína byť schopné cítiť sa v bezpečí tak, že si vytvorí poriadok v hlave: rigidné pravidlá, podľa ktorých je možné interpretovať svet. Sústredenosť na „pravidlá” na tejto úrovni môže byť pre dospelého popudzujúca. Ako dieťa prechádza touto úrovňou, pravidlá sa zmierňujú a predstavivosť sa krotí. Vysvetlenia sa stávajú presvedčivejšími, no predstavivosť stále hrá dôležitú úlohu.
Tretiu úroveň (12-18 rokov) charakterizuje fascinácia vzťahmi a kritickým myslením. Je to búrlivá, prechodná etapa, v ktorej sa musia dosiahnuť určité kľúčové znalosti. Mladí ľudia sa snažia oddať sa ideálom, ktoré ich inšpirovali, a táto všetko presahujúca túžba by sa dala vyjadriť ako: „ponechaj mi samostatnosť; nechaj ma byť sám sebou“. Montessori používala na opis toho, čo sa tu deje, obraz Odysey: dlhú, náročnú cestu sebaobjavovania. Bola presvedčená, že je chybou pokúšať sa spraviť dospievajúcim „pohodlie“. Naopak, potrebujú dobrodružstvo a prekonávať sa, aby objavili svoje hranice. Tvrdila, že dospievajúcich ženie idealizmus a potrebujú zistiť, kým sú vo vzťahu k druhým. Dokážu zvládať výzvy a znášať ťažkosti s radosťou, no len pod jednou podmienkou: že sa s nimi pasujú spolu so svojimi priateľmi. Dospievajúci síce majú primárne záujem o vzťahy, no majú aj potrebu byť kritickí voči tomu, čo sa naučili, voči svojim rodičom a učiteľom, no obzvlášť voči sebe samým. Ukázalo sa, že niektoré Montessoriovej odporúčania pre dospievajúcich je ťažké realizovať. Napríklad navrhovala, aby študenti od 15. do 18. roku nechodili do školy, ale si sami zarábali na živobytie — najlepšie na hospodárstve, kde majú prístup k zemi, ktorá je ich prirodzeným zmyslovým prostredím. Potom po osemnástom roku sa môžu opäť vrátiť k štúdiu.
Montessori bola presvedčená, že človek je úplne vyvinutý až okolo 24. roku, a preto navrhla štvrtú vývinovú úroveň. Na rozdiel od ostatných senzitívnych období nie sú v strede záujmu nové zážitky. Charakterizuje ho skôr úsilie integrovať všetko z minulosti, aby sa človek stal skutočne nezávislým a našiel svoje miesto vo svete. Pozostáva nielen z tohto spájania poznatkov, ale i z rozpoznávania „dier“ a pokusov vyplniť ich. Výsledkom tohto úsilia by napokon mal byť človek, ktorý dokáže priniesť svoj príspevok v prirodzenej i v duchovnej oblasti.

Montessoriovej kľúčové vyučovacie stratégie

Montessoriovej metódy najlepšie vystihuje pojem „senzitívnych období”, no na podporu svojich cieľov identifikovala tiež určité kľúčové vyučovacie stratégie. Angeline Lillard preskúmala osem z týchto stratégii vo svojej knihe Montessori: The Science Behind the Genius (Montessori, Veda za genialitou, Oxford University Press, 2005) a porovnala ich s aktuálnym výskumom. Zistila, že každá jedna z nich sa potvrdila. Stručne si ich tu predstavíme:

  1. Vplyv pohybu na učenie
    Montessori nazvala ruku „nástrojom spojeným s mysľou“. Trvala na tom, že pre efektívne učenie je nevyhnutný hmat. Učenie podporuje jemný motorický pohyb, ktorým študent dokáže manipulovať s predmetmi — či už s trojrozmernými predmetmi alebo s kartičkami určenými na to, aby boli zoradené v správnom poradí. Nedávny výskum o výlučnom používaní „obrazovky a klávesnice“ začal ukazovať, že takéto obmedzenie pohybu zmenšuje mozgovú kapacitu až o tridsať percent.

  2. Význam rozhodovania a pocitu kontroly
    Ľudia z veľkej časti konštituuje ich schopnosť slobodne sa rozhodovať. Deťom sa nemôže dariť v prostredí, v ktorom sa každé rozhodnutie urobí za ne. Montessori sa snažila, aby sa s každou činnosťou spájalo nejaké rozhodnutie. To neznamená, že si deti mohli vybrať čokoľvek, čo chceli. Spomínané rozhodnutia sa týkali skôr poradia, v akom sa aktivity uskutočnia, a množstva času, ktorý pri nich strávili.

  3. Význam stimulácie záujmu pri podpore učenia
    Nepostrádateľným nástrojom efektívneho vzdelávania je spolupráca detí na svojom vlastnom učení. Už sme spomenuli, že je obzvlášť efektívne voliť ciele vyučovania podľa senzitívneho obdobia. Montessori tiež zistila, že keď začala akýmkoľvek jednoduchým konkrétnym predmetom, bolo možné upútať pozornosť študentov a motivovať ich, aby túžili poznávať viac. Vypracovala aj to, čo dnes poznáme ako päť „Veľkých príbehov“ 4 — základné rámce, ktoré si dokázali získať pozornosť detí a vyvolať v nich zvedavosť.

  4. Úspech ako vnútorná odmena
    Podobne ako mnohí učitelia aj ja som začal svoju kariéru tak, že som deťom dával „odmeny“, aby sa učili. V mojom prípade to boli nálepky a cukríky. Natrvalo dlho a objavil som hranice tohto prístupu – infláciu. Vždy som im musel ponúkať niečo viac alebo čosi nové. Montessori odmietla vstúpiť na tento bežiaci pás. Bola presvedčená, že študenti pri svojom učení najviac túžia po úspechu. Preto im zadávala činnosti, v ktorých mohli byť úspešní, a potom pripravovala ďalšie možnosti, ktoré boli trošičku ťažšie. Takto dokázala povzbudzovať deti, aby postupovali svojím vlastným tempom, aby na každej úrovni uspeli, a potom túžili prejsť k ďalšej výzve.

  5. Učenie sa od rovesníkov
    Istý čas som bol riaditeľom maličkej vidieckej školy a mal som v triede svoje vlastné deti. Práve vtedy som zistil, že učivo deťom nevysvetlujem len ja. Moje deti pociťovali slobodu povedať mi, že sa mi niečo nepodarilo veľmi dobre vysvetliť a nikto nevedel, o čom hovorím! Keď som odpovedal, že sa k téme vrátim nasledujúci deň, povedali mi, že netreba: „Porozprávali sme sa medzi sebou a prišli sme na to sami“ Deti sa učia od svojich rovesníkov viac, než sme ochotní pripustiť. Montessori tomu dobre rozumela. Keď si dvaja študenti navzájom pomáhajú, obaja sa učia. Doučované dieťa dostáva individuálnu pomoc a doučujúce dieťa získava lepšie pochopenie daného materiálu.

  6. Pôsobenie na prostredie
    Je ťažké zapamätať si poznanie, pri ktorom sa nezdá, že by malo pre tých, ktorým sa predkladá, akékoľvek použitie v živote; ide o veľmi vybrúsenú akademickú disciplínu, ktorá väčšine mladých ľudí uniká. Preto sa Montessori vždy snažila viesť študentov k tomu, aby nejako prakticky využili poznanie, ktoré získali. Na najzákladnejšej úrovni mohol študent vysvetliť nové poznatky niekomu inému alebo ešte lepšie, naozaj ho aj využiť pri nejakom určenom a užitočnom projekte.

  7. Láskavosť a citlivosť pri komunikácii dospelých
    V našich časoch treba túto radu sotva veľmi pripomínať. No i tak, Montessori nesúhlasila s príliš dôverným vzťahom so študentmi; nechcela, aby sa učiteľ správal ako všetky ostatné deti. Láskavosť, ktorú odporúčala, sa prejavovala skôr v zdvorilom a vľúdnom prístupe k študentom, keď sa k nim učiteľ správa s rešpektom, a nie sú ponižovaní, keď sa s nimi robí poriadok. Zdá sa, že dnes to už učitelia väčšinou chápu.
  8. Makro sloboda/mikro organizácia
    Dnes je v dobre riadenej Montessori triede k dispozícii pestrá paleta učebných materiálov a študenti obvykle pracujú jednotlivo alebo v skupinách na vopred vysvetlených úlohách podľa vlastného výberu. Učiteľ bude prítomný, ale nie dotieravý, bude študentov pozorovať a podľa potreby jednotlivým skupinám pomáhať. Zdalo by sa, že študenti majú svoje učenie celkom vo svojich rukách, no zdanie klame. Zdá sa síce, že je tu vo veľkej miere prítomná sloboda (makro sloboda), no materiály, na ktorých pracujú, boli veľmi starostlivo rozvrhnuté, aby dôkladne vysvetlili učivo (mikro organizácia). Montessori metóda neuprednostňuje dezorganizáciu; kladie dôraz na veľmi starostlivé plánovanie a na súbor materiálov, ktoré sú určené na to, aby študenti sami objavili potrebné myšlienky.

Montessori metóda sa vynikajúcim spôsobom prispôsobila mnohým kultúram a sociálnym okolnostiam. Sofia Cavalletti ju aplikovala na náboženskú formáciu, dnes známu ako Katechézy Dobrého pastiera.

Z anglického originálu: Catholic Education – A Road Map: The Teaching Methods of Maria Montessori preložil Matúš Sitár.
Zdroje fotografií: obrázky Marie Montessori vo verejnej doméne a dieťaťa z Wikimedia Commons.


1 Pavol VI.: „Príhovor ku kongresu Medzinárodnej asociácie Montessori“ 17. septembra 1970. Uverejnené v L’Osservatore Romano, týždenné vydanie v angličtine, 1. októbra 1970.

2 Ján Pavol II.: „Kultúra potrebuje talent žien“. Posolstvo prednesené 6. augusta 1995. Uverejnené v L’Osservatore Romano, týždenné vydanie v angličtine, 19.-16. augusta 1995.

3 Montessori, Mario. „Dr Montessori and the Child“ in The Spiritual Hunger of the Modern Child: A Series of Ten Lectures. (Charles Town, WV: Claymont, 1984), s. 51.

4 Viac o 5 veľkých príbehoch napríklad tu: https://montessorisprievodca.sk/pomocky-a-aktivity/5-velkych-pribehov/ 

Chcete dostávať novinky z Katechéz?

Chcem darovať

Darujte pravidelne 5, 10, 20 alebo 50 eur mesačne, aby deti na celom Slovensku mohli spoznávať Ježiša a jeho lásku. Číslo účtu nášho OZ je: SK4009000000005152827560.